Famózny talent

26. 06. 2012

Napriek tomu, že má len dvadsaťdva rokov a vo svete profesionálnej cyklistiky je len tri roky, v superlatívoch hovorí o ňom už celý cyklistický svet. Dôvodom sú jeho výsledky a etapové víťazstvá na takých pretekoch, akými sú Vuelta a España, Okolo Normandie, Okolo Kalifornie, Okolo Švajčiarska, Okolo Sardínie, preteky Paris – Nice, v Katare, či Ománe. Famózny, talentovaný profesionálny cyklista, člen a líder tímu Liquigas-Cannondale, Žilinčan - Peter Sagan...

Využili sme Petrovu prítomnosť na Slovensku pred pretekmi Tour de France a olympijskými pretekmi v Londýne a položili mu pár otázok...

Čím všetkým je podmienený úspech, ktorý ste doposiaľ dosiahli?

Podľa mňa ide o zhodu niekoľkých okolností a faktorov - šťastia, čiastočne aj náhody. Ďakujem zároveň aj TOMU ,,hore“ a taktiež viem, že by som nebol tam, kde som, bez podpory svojich súrodencov a najmä rodičov, ktorí sa pre mňa so súrodencami obetovali. Samozrejme, v tom, že sa mi v súčasnosti – a verím že čo najdlhšie – darí, hrá úlohu aj talent, neskutočná drina, odriekanie, rešpekt pred tým, čo robím, zásluha trénerov a spolujazdcov v tíme. Ide teda o komplex faktorov. Nikdy to nie je len o jednom človeku...

Spomenuli ste obetu rodičov. Ako ste to mysleli?

Viete, každý sme dlžníkmi svojim rodičom po celý ich život. Už len preto, že sme tu. Sme ich dlžníkmi za to, čo pre nás robia, do akej miery sa obetujú, aby sme si my mohli napĺňať svoje sny. Aj preto, hoci im svoj dlh nikdy nesplatíme, treba sa o to neustále pokúšať.

Napriek svojmu mladému veku sa už stávate športovou hviezdou. Predsa len, zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo by ste chceli, resp. budete robiť napríklad o desať, pätnásť rokov?

Priznám sa, že mi občas v minulosti napadli aj takéto myšlienky. V súčasnosti však nie sú pre mňa prioritné, pretože si hovorím, prečo by som sa mal nimi zaoberať práve teraz? Som na začiatku  niečoho, čo môže trvať desať až pätnásť rokov. Samozrejme, že môžu prísť aj zranenia alebo iné komplikácie, no dúfam, že ma obídu. Aj preto na to, čo bude o desať rokov, ešte dnes nemyslím a podobné úvahy si nechávam na chvíle, keď sa bude blížiť koniec mojej kariéry.  Snažím sa stopercentne venovať len jednej činnosti a neriešiť ich súčasne niekoľko. To by som sa už namiesto pretekania len bicykloval.

V mladom veku ste už dosiahli také športové méty, o ktorých sa mnohým cyklistom nesníva po celý život. Ako to zvláda vaša psychika, osobnosť?

Že to zatiaľ zvládam, nie je len moja zásluha. Veľkú úlohu tu hrajú moji rodičia, a to tým, ako ma vychovali. Radia mi aj súrodenci, to vplývalo na mňa najmä na začiatku kariéry. Samozrejme, mám okolo seba ľudí, ktorým sa v určitých situáciách a okamihoch môžem ,,vyrozprávať“. Našťastie, zatiaľ špeciálne sedenia ,,u odborníkov“ nepotrebujem absolvovať. Viete, ja som normálny chalan, stojím nohami pevne na zemi, a aj keď sa mi v súčasnosti darí, viem, že to nie je zásluha mojej jedinečnosti, ale je to výsledok celého tímu a ľudí okolo mňa.

Predsa len – profesionálna cyklistika prináša so sebou aj tlak na výsledky...

Priznávam, prvý rok v proficyklistike som prežíval tlaky a stresy z výsledkov. Druhý rok to už bolo lepšie a tento - tretí rok - to už ani nejako enormne nevnímam. Povedal som si, že sa pred pretekmi nebudem stresovať, že ako má byť, tak bude. Nie je nič lepšie, ako sa na štart postaviť s čistou hlavou a uvedomiť si, že sa nedá urobiť viac, než je možné.

Hovorí sa, že ,,po staršom sa chodí do mlyna“. Aké to je, keď mladší brat preskočí v športových úspechoch staršieho? Nežiarli váš brat Juraj na vaše úspechy?

Nie. Ja to tak necítim. Pre mňa to vždy bude môj starší brat, človek, ktorý mi radil a radí, z ktorého úspechov som sa tešil ja takisto, ako sa teší on s mojich. Náš vzťah je založený na tom, že sme bratia, a to hovorí za všetko.

A váš vzťah s bratmi Velitsovcami?

Podobne dobrý. Je fajn, že okrem mňa sú v UCI ProTour aj oni a vždy, keď je to možné, si dobre pokecáme. Sme taká malá krajina a je nás tak málo v UCI ProTour, že by bolo absurdné, keby sme spolu normálne nevychádzali. Naopak, dúfam, že nás Slovákov v nej bude časom viac...

Akú úlohu podľa vás hrá pri dosiahnutí úspechu taktika a akú samotný talent pretekára?

Dôležitejšia je podľa mňa zdatnosť pretekára, či je víťazný typ, či má predpoklady na to, aby dosiahol vytýčený cieľ - úspech. Z človeka, ktorý nemá spomínané predpoklady, neurobí víťaza ani tá najlepšia taktika. Tímová taktika je to, čo určuje, či sa vyhrá dvadsať pretekov, alebo len päť. Dôležitejší a kľúčovejší  je teda vždy človek – pretekár. Taktika je už len nástroj, ako zdokonaliť a nastaviť schopnosti a potenciál pretekára tak, aby získal čo najviac víťazstiev.

Pri jednom z vašich víťazných etapových špurtov som si všimol, že hoci ste ešte neboli v cieli, váš tímový kolega Daniel Oss už víťazne dvíhal ruky nad hlavu. To bola tiež súčasť tímovej taktiky?

Keď Daniel rozbiehal špurt a následne mi urobil cestu na finiš, videl – podľa rozostavenia jazdcov pred sebou, ako to približne dopadne. Je to taká zábavka a ja si uňho naozaj vážim, že dokáže pre úspech tímu urobiť to, čo robí. Nie každý profesionál by dokázal rozbehnúť špurt a potom vám urobiť a následne uvoľniť cestu. Toto si na Danielovi, ale aj na všetkých v našom tíme neskutočne vážim.

Máte síce 22 rokov, ale už ste lídrom v profesionálnom tíme, kde sú starší profesionálni cyklistickí harcovníci. Ako vnímajú fakt, že ,,robia“ na vás?

Pokiaľ sa nám darí, aj moji tímoví kolegovia majú oporu vo mne a všetko šliape tak, ako má. Ide o úspech tímu, nielen jednotlivca, a to si uvedomujeme všetci. Horšie by však bolo, keby stále tím na mňa ako lídra tvrdo každý deň drel a ja by som bol druhý, piaty, druhý, tretí, piaty... Vtedy by bol dôvod na vznik pochybností o úlohe lídra. Zatiaľ na to nie je ani najmenší dôvod a aj preto je spokojnosť na všetkých stranách a v našom tíme vládne príjemná pohoda.

Máte aj v súčasnosti nejaký cyklistický vzor?

Keď som bol menší, pozeral som v televízii preteky a vnímal som ako modly Jana Ullricha, Toma Boonena či Fabiana Cancellara. Keď som sa stal súčasťou UCI ProTour a na prvom preteku som videl okolo seba z médií známych pretekárov, priznám sa, že som prežíval zmiešané pocity. Asi také, ako keď Libor Hudáček hral na tohtoročných majstrovstvách sveta proti hráčom ako Ovečkin, Siomin, Daciuk či Malkin  iba na Playstation a zrazu stál na ľade zoči- voči nim. Po prvom preteku som si našťastie uvedomil, že nemôžem rozmýšľať nad tým, s kým všetkým pretekám, ale musím sa sústrediť len na to, ako nad nimi vyhrať, ako ich poraziť. Dnes sa s nimi porozprávam aj cez etapu, s mnohými sme kamaráti. Neberiem ich už ako modly. Sú to osobnosti. Bonnen je v pohode, dá sa s ním normálne porozprávať – keď som vyhral, prišiel mi aj zablahoželať, podobne je v pohode aj Cancellara, ktorého som zdolal nedávno na okruhu vo Švajčiarsku. Najlepšie vzťahy mám však so svojimi kolegami z tímu.

Na londýnskej olympiáde budete v pelotóne štartovať ako jediný Slovák. Ako vidíte svoje reálne šance?

Šanca na úspech je vždy. Uvidíme, ako to vyjde. Ja idem na olympiádu po prvý raz a viem, že na nej budú štartovať ľudia, ktorí sa špecializujú len na ňu. Pred olympiádou budem absolvovať extrémne náročnú Tour de France. Takže – nechajme sa prekvapiť. Každopádne urobím pre reprezentáciu Slovenska na OH v Londýne maximum. To viem už dnes.

Aké ingrediencie musí podľa vás obsahovať ideálne zloženie tímu v profesionálnej cyklistike?

To je závislé od stanovenia tímových priorít a cieľov na jednotlivé preteky. Napríklad pri Tour de France ide o výsledok celkového poradia. Na to sa zostaví tím, ktorý bude robiť na lídra v špurte – po rovinách a tím, ktorý ostane s lídrom v kopcoch a bude robiť na jeho úspech v kopcoch. Sú tímy, ktoré všetko postavia len na jedného lídra a robia len naňho – tak to bolo v prípade Marca Cavendisha, ktorý vďaka svojmu tímu vyhral 6 – 7 etáp, ale jeho tím sa nesústreďoval na celkový úspech v Tour de Frace. Každý tím má teda svoj cieľ, svoju stratégiu a ja viem, že vo Francúzsku budem mať etapy, kde bude mojou úlohou vydať zo seba maximum a pokúsiť sa ich v špurte vyhrať a etapy – najmä tie do kopcov, ktoré budem musieť „odjazdiť“...

Ste vynikajúcim špurtérom, no iné je to s vašimi výsledkami v horských etapách. Neuvažovali ste o tom, že by ste sa sústredili na väčšiu komplexnosť pri pretekaní? Nakoniec, preslávili vás nielen špurty, ale aj to, že ste sa v roku 2008 stali víťazom svetového šampionátu juniorov v horskej cyklistike v kategórii cross country a získali ste aj striebro na MS juniorov v cyklokrose...

Myslím si, že som typom komplexného cyklistu. Akurát nie som momentálne cyklistom na celkové poradia vo veľkých pretekoch. Môj problém spočíva v tom, že som oproti vrchárom ťažší. Možno keby som schudol, vydržal by som s nimi v kopcoch pri - mojej sile - a zrejme by som aj bodoval. Je tu však nezodpovedaná otázka, či by som mal po schudnutí dostatok potrebnej sily, akou disponujem teraz pri špurtoch. Mohlo by sa ľahko stať, že by som bol oproti súčasnosti síce rýchlejší v kopcoch, ale stratil by som pri špurtoch...

Máte svoje životné krédo, podľa ktorého sa riadite?

Tento rok som si ho zvolil. Je úplne jednoduché: ,,V živote sa nebudem nikde zbytočne ponáhľať“. Viete, v profesionálnej cyklistike som síce krátko, ale už minulý rok som absolvoval toľko pretekov a aktivít súvisiacich s nimi a mojou profesionálnou kariérou, že som z toho mal zbytočný enormný stres a napätie. Nemal som z toho radosť, nebol som so svojou rodinou, keď som po troch mesiacoch prišiel na týždeň na Slovensko, päť dní zo siedmich som absolvoval dohodnuté stretnutia na rôznych akciách. Často som ani nevedel, či to má alebo nemá zmysel. Začiatkom tohto roka som si povedal, že takýto stres sa musí skončiť a že sa okrem špurtov v pretekoch nebudem už nikam ponáhľať. Súdiac podľa doterajších výsledkov sa zdá, že som sa rozhodol správne.

Text: Robo Kotian, Peter Škorňa
Foto: ISIFA IMAGE SERVICES, archív, P. Kresánek 

Komentáre: