História MTB na Slovensku 1. časť

01. 07. 2012

Keď človek príde na svetlo sveta s niečím, čo dovtedy nikto pred ním nepoznal a neskúsil, stáva sa, že ho okolie považuje za totálneho blázna. Intenzita klopkania na čelo stúpa priamo úmerne s počtom rokov, ktoré spomínané okolie prežilo v malej krajinke s prísnym socialistickým režimom. Celý život sme si mysleli, že na bicykel patria tenké gumy, na sedlo profesionálny atlét v elasťákoch a to celé spolu na asfaltku.

Dokonale izolovaní od vývoja a aktivít Garyho Fishera a jeho kamarátov v okolí San Francisca sme nemohli tušiť, že táto partia chystá celosvetovú zmenu pohľadu na takú samozrejmú a na pohľad jednoduchú vec, akou je bicykel. Preto vďakabohu za niekoľko bláznov, ktorí sa po uvoľnení režimu rozhodli nedbať na reči okolia, experimentovať, a hlavne si užívať. Tým sme dnes totiž všetci vďační za súčasnú podobu slovenského MTB, ktorý sa môže hrdo prirovnávať k zahraničnej špičke.

Blázni a Krosári

„Písal sa rok 1991. Pri hrade Pajštún neďaleko Bratislavy sa po lese šialenou rýchlosťou preháňala naša partia – podivní týpci na bicykloch so širokými gumami. Kľučkovali sme medzi skalami, stromami a inými prekážkami. Hubári a turisti nechápavo krútili hlavami a boli presvedčení, že je to len ďalší úlet mládeže, ktorá po revolučnom roku 1989 nevie, čo so sebou,“ opisuje so smiechom úplné začiatky horskej cyklistiky Vlado Křížka – jeden z partie „podivných týpkov“. Málokto mohol vtedy tušiť, že táto skupinka práve začala písať históriu MTB, z ktorého sa u nás postupne stal výrazný fenomén. „Skupinka ľudí okolo Jána Horvátha, známeho športového lezca s prezývkou Nemocko, vyrážala každý víkend do Tatier alebo iných slovenských hôr. Lokality, kde dnes robia ochranári drahoty aj kvôli peším turistom, vtedy dávali na všetkom, čo mali doma práve k dispozícii. Belianske Tatry, Baranec, hrebeň Prašivej a iné kopce jazdili s takým nadšením, že starší turisti mali o šoky na horských cestičkách postarané. Oni sa tam prechádzali s paličkami a oproti nim sa rútili bicykle,“ pokračuje v úsmevnom rozprávaní Vlado Křížka. „Tento fenomén k nám priniesli horolezci, ktorí po revolúcii začali chodiť do zahraničia. „V deväťdesiatych rokoch v Európe už vo veľkom prebiehali súťaže, kým my sme ani len netušili, čo to MTB je. Mali sme iba bicykle na bežné jazdenie po asfaltkách. Ja som však mal to šťastie, že som pri štúdiu na vysokej škole v Bratislave spoznal už spomínaného Jána Horvátha. V športových kruhoch sa vtedy hovorilo, že nejaký šialenec behá po horách na bicykli s hrubými gumami, a mne sa táto myšlienka nenormálne zapáčila!“

histor4-original

Človek by si pomyslel, že na to chalani aspoň išli postupne. Pravda však bola iná. „Začali sme od totálneho extrému. Vyniesli sme bicykle na akýkoľvek kopec v Tatrách a spúšťali sme sa dolu. Samozrejme, hneď boli aj nejaké zlomené ruky, odreniny a tak. Ale s tým sa počítalo, čím rozbitejší niekto prišiel dolu, tým väčší bol frajer. A tým to bola väčšia výzva pre ostatných,“ smeje sa opäť Vlado. Paralelne s touto zábavnou partiou (nazvime ich – v tom najlepšom zmysle slova – Blázni) sa okolo bratov Glajzovcov začala formovať skupina cyklokrosárov, ktorí sa postupne preorientovali na horské biky. V zahraničí jazdili cross-country a na pretekoch dosahovali naozaj vynikajúce výsledky. Milan Jurčo, ktorý bol tiež členom tejto skupinky, bol zase prvým Slovákom na Tour de France. Vtedy ich výsledky u nás málokto docenil, to sa však malo už čoskoro zmeniť...

Tagy:

bicykel

Komentáre: