Oco

15. 07. 2013

Keď 6. júna odletela z Kyjeva expedícia, ktorej cieľom bol výstup na deviatu najvyššiu horu sveta – v pakistanských Kašmírskych Himalájach sa vypínajúci Nanga Parbat (8 125 m, všetci jej členovia boli plní očakávania a optimizmu. Medzi Ukrajincami, Gruzíncami boli aj dvaja Slováci. Dvaja kamaráti. Tono Dobeš a Peter Šperka.

Obaja boli nielen skúsení horolezci, ale aj záchranári. Tono Dobeš v minulosti už vystúpil na Cho-Oju a aj tesne pod vrchol Mount Everestu. Výstup na jeho vrchol obetoval  a namiesto toho zniesol dole Kanaďanku, ktorá počas výstupu zahynula. Pretože Tono bol Človek s veľkým Č a chcel, aby bola pochovaná doma. Nie v cudzine. Peter Šperka bol nielen horolezeckým matadorom s úspešnými výstupmi aj na niekoľko himalájskych osemtisícoviek ale aj dlhoročným horským záchranárom. Nie nadarmo ho všetci známi volali ,,Ujec“. Pretože nešlo o nič hanlivé ale o akési vzdanie úcty k tomu, čo dlhodobo robil. Aj preto mal byť Nanga Parbat – hora, ktorá je okrem technicky náročného terénu známa, silným vetrom, monzúnovými zrážkami, častými lavínami a silnými búrkami - akousi dôstojnou chlapskou rozlúčkou s osemtisícovkami. Najmä pre Petra Šperku.

Stalo sa však niečo, čo nikto nečakal. Pod Horou smrti, sa stalo niečo, čo sa stať nielenže nemalo, ale čo si ani nik predstaviť dovtedy nedokázal. Islamistickí teroristi zbabelo a hanebne zavraždili - v Buner Nullah, neďaleko základného tábora pod horou Nanga Parbat - desiatich zahraničných horolezcov. Medzi nimi aj Antona s Petrom.

 

divider2-original

O oboch horolezcoch sa toho odvtedy popísalo mnoho. Tragická smrť ľudí, ktorí okrem lásky k horám ,,trpeli“ aj láskou k ľuďom a záchrane ich životov motivovala aj nás k tomu, že sme sa rozhodli aspoň čiastočne priblížiť jedného z dvojice Slovákov – Petra Šperku takého, akým bol a aj ostane v mysli jeho kamarátov a blízkych. A hlavne – v srdci jeho dcéry Jany. Tá nám poodhalila život svojho otca, ktorý pre ňu – nech sa dialo, deje a bude diať čokoľvek, bol je a aj ostane skutočnou osobnosťou. Otcom, ktorého mala a aj bude mať vždy rada...

divider2-original

 

Zaujímalo by ma, čo sa nespomenulo v posledných dňoch v súvislosti s tvojim otcom a možno by stálo za to, aby o tom vedeli aj tí, čo ho nepoznali...
- Oco – a to neodznelo takmer vôbec – bol nielen horolezcom, horským vodcom a záchranárom, ale aj športovcom a trénerom. A to telom aj dušou. Pretekal v skialpinizme - snáď do svojej štyridsiatky a priviedol k tomu aj mňa. Vďaka nemu som bola slovenskou reprezentantkou v skialpinizme. A hoci to bol môj oco, bol na mňa ako reprezentačný tréner rovnako tvrdý - ako na všetkých. Niekedy ešte o milimeter aj tvrdší.

O tom, že zrejme jeho tréningy mali význam, svedčí aj fakt, že si sa stala juniorskou majsterkou sveta v skialpinizme...
- V rámci pretekov žien vo Francúzsku som skončila síce až na štvrtom mieste, ale stala som sa tým zároveň aj juniorskou majsterkou sveta.

Vráťme sa k otcovi. Spomínala si, že pretekal asi do štyridsiatky. Avšak, pokiaľ mi je známe, ani po nej so skialpinizmom neprestal...
- To nie. Každoročne chodieval na Memoriál Piotra Malinowského, preteky, venované na počesť horala, horolezca a bývalého šéfa poľských záchranárov, ktorý umrel v roku 1995. Spolu s kamarátmi Jánom Gondekom z chaty Pieniny, Andrejom Baňasom z Himalaya clubu založili letnú súťaž pre skialpinistov - Pieninský horský duatlon. Na nej sa kombinuje desaťkilometrový beh v horskom teréne a 37 km dlhá cyklistická trať. Po tom, ako pred dvanástimi rokmi zahynul pri výstupe na Veľký Ganek jeho veľký kamarát, skvelý horolezec, horský vodca a hlavne záchranár Vlado Ďžipsy Tatarka, stál otec – ako člen Himalaya Clubu - pri zrode Tatarkovho memoriálu, medzinárodných zimných skialpinistických pretekov horských záchranných služieb.

Neuvažovali ste nad memoriálom, ktorý by niesol aj otcove meno?
- Už som počula, že niečo podobné by malo byť, avšak či nakoniec bude a v akej podobe, to momentálne neviem povedať. Viem si však predstaviť, že by sa to malo týkať oboch strán Tatier – aj slovenskej a aj poľskej, pretože otec Tatry miloval z oboch strán. Najradšej sa však na ne pozeral z ich vrcholov.

Otec však nebol záchranárom od začiatku, hoci do Tatier chodieval...
- Nie. Začínal ako dobrovoľný záchranár. Najskôr sa začal venovať podnikaniu. Teda – ak sa to podnikaním dá nazvať. Mal športové obchody v Tatranskej Lomnici, Starej Ľubovni. Dokonca mal obchod na korze aj v Sabinove. Akurát jeho obchod – na rozdiel od filmového - Oscara nedostal...   Oco na Slovensko dovážal lyže a podobné športové veci, ktoré následne predával.

Prečo prestal s podnikaním? Začul ,,volanie“ hôr?
- No, takto by som to asi nenazvala. Jednoducho – oco bol natoľko nepodnikateľsky dobrosrdečný a veľkorysý, že nakoniec aj tak dopadol – skrachoval. Dával na dlh, na dobré slovo kamarátom...

Kedy sa a na základe čoho nakoniec stal členom Tatranskej horskej služby?
- Oco chcel byť záchranárom odjakživa. Len mu chýbal k tomu akýsi jeden krok.. Ten mi nakoniec pomohol urobiť jeho kamarát - Tatranec - Miki Kosmak. On vypísal za oca žiadosť, podal ju a nakoniec ho na základe nej aj prijali. Oco vlastne už dávno spĺňal všetky požadované kritériá na profesionálneho horského záchranára. Aj čo sa týka kondičky – tú mal skvelú. A mal ju stále. Nakoniec – horskí profesionálni záchranári musia absolvovať pravidelné previerky. Aj otec ich absolvoval a spĺňal.

V osobe tvojho otca nestratila Horská služba len profesionálneho záchranára...
- Presne. Nielen podľa môjho názoru, ale aj podľa názoru viacerých kvalifikovaných ľudí z Tatier, stratili aj posledného tatrológa. Oco bol po smrti horolezca, chatára a záchranára Arna Puškáša údajne posledným komplexným a detailným znalcom Tatier, ich štítov, ciest a pod. Mal Tatry prejdené krížom – krážom niekoľkokrát, zo slovenskej, či poľskej strany. Poznal v nich každý kameň, vedel ako sa chovajú, vedel ako treba s nimi žiť. Neraz sa stalo, že otcova znalosť Tatier pomohla aj pri záchrane životov. Napríklad, keď pod Gerlachovským štítom  uviazli ľudia a volali na Horskú službu, môjmu ocovi stačila ich odpoveď na otázky čo okolo seba vidia a aké je momentálne počasie a hneď vedel, ako pre nich a kadiaľ je potrebné ísť. On to vedel vydedukovať na základe svojho poznania Tatier. Táto výhoda a schopnosť, ktorú mal môj oco, bude Horskej službe chýbať. Dokonca, počula som aj názor, že smrťou oca skončila aj éra starej generácie horských záchranárov a vodcov, tatranských fanatikov, ktorí sa vedeli navzájom doberať, ktorí vedeli nielen žiť, ale aj trpieť v Tatrách a pre Tatry. Skončila éra ľudí, akými boli Džipsy Tatarka, Arno Puškáš, môj oco a pod..

Napriek tomu, že mal Tatry prechodené skrz-naskrz, absolvoval výstupy aj na iné hory. Ktoré mu obzvlášť prirástli k srdcu?
- Otec absolvoval tri expedície na Špicbergy, päť expedícií na Kaukaz, v pohorí Pamír vystúpil na Pik Lenina, Pik Spartak, Pik Congress a  Pik Rozdelnaja, v Himalájach absolvoval expedície na osemtisícovky Cho-Oyu, Šiša Pangmu a Manaslu a na šestisícmetrový Tapa Peak, v pohorí Karakoram bol na expedíciách na osemtisícovky Broad Peak, Gasherbrum I. a Gasherbrum II., v Juhoamerických Andách bol na Aconcague, v Chile na Ojos Del Salado, v Afrike na Kilimandžáre, v Číne na Muztaghate. Absolvoval Európsku korunu, tj. najvyššie vrcholy všetkých štátov Európy. Len nedávno – krátko pred cestou na Nanga Parbat sa vrátil z Iránu, z expedície na Damavand – najvyššiu sopku Ázie. Spolu s priateľmi sa totiž rozhodli zdolávať sedem najvyšších sopečných vrcholov jednotlivých kontinentov. Najviac však zbožňoval Pakistan. Nielen mne, ale aj iným ľuďom hovorieval, akí sú Pakistanci dobrí ľudia. Páčilo sa mu, že práve v Pakistane sú ešte miesta, ktorých sa nedotkla ľudská civilizácia. V tejto krajine mal aj svojich kamarátov. Nebol tam raz, ale vracal sa tam, pretože v horách tejto krajiny nehľadal len športové úspechy, ale aj pokoj. Nikdy nevnímal Pakistan ako krajinu, ktorá by bola preňho ako horolezca nebezpečná.

Každý otec by bol najradšej, keby jeho ,,jablká“ nepadali ďaleko od stromu. Ako je to s vami a horami?
- Oco nás - všetky sestry - viedol k láske k horám a najmä Tatrám. Avšak k horám – výstupom na jednotlivé vrcholy Tatier a jeho obľúbený Gerlach, ako aj k skialpinizmu som nakoniec mala a mám najbližšie asi len ja.

Spomínaš najvyšší slovenský štít - Gerlach. Ten s tvojim otcom obzvlášť súvisí...
- A aj má prečo. Oco doposiaľ drží rekord, keď ako jediný dokázal naň za jeden deň vystúpiť dvakrát. Zrejme drží aj rekord v počte výstupov, ktorých má.... a vlastne už mal .... na konte 680.

Nerozmýšľala si, že by si šla v otcových šľapajach?
-Určite nie. Keď som bola malá, chcela som ísť do Horskej služby, chcela som byť horská záchranárka tak ako môj oco, ktorý bol a aj zostane navždy mojim vzorom. Keď som však bola väčšia, oco mi môj sen vyhovoril. Byť horským záchranárom – to nie je len promenáda na lyžiarskom svahu v červenej bunde. Má to aj svoje úskalia. To nie je len o vytknutom členku, ale aj o zbieraní a skladaní pozostatkov človeka do vriec, o pozeraní sa do očí mŕtveho. Ide o prácu, ktorá je extrémne náročná nielen na kondíciu, ale najmä na psychiku. Niekto si predstavuje že chalani zo záchranky sa na aute vyvezú na horskú chatu, odtiaľ na ratráku a skútri na svah kde zachraňujú a keď potom prídu – s ich typickým pohľadom smutného psíka ošľahaného vetrom - prijímajú poďakovania. Nie je to tak. Sama od oca viem, že niektoré náročné záchranné akcie trvali desať a aj viac hodín, v tme, zime, veternej búrke.

Prejdime trochu bližšie k vášmu súkromiu. Viacerým ľuďom, ktorí sledovali informácie aj o tvojom otcovi vŕta v hlave  - ako to bolo s jeho osobným životom, koľko krát bol vlastne rozvedený a ženatý...
- Oco bol živel, voľnomyšlienkár a aj strašný bohém. Mal strašne rád dobrú hudbu. Jeho srdcovkou bola skupina Pink Floyd. Miloval nielen hory, ale aj slobodu a všetko čo s ňou súvisí. Keď bol ako malý chlapec s mojimi starými rodičmi v Tatrách, uvidel horského záchranára so psom. Vtedy môjmu starkému povedal: ,,Keď budem veľký, budem záchranárom“. Oco to vedel. On to cítil. Tatry zbožňoval nadovšetko. Jeho láska k nim bola natoľko silná, že mu kvôli nim krachlo prvé manželstvo. Hoci s prvou manželkou vychádzal, uprednostnil život v horách, pred životom v meste. Po tom, ako sa rozviedol, si vzal za manželku moju mamu. Za ňu bol ženatý do konca svojho života, hoci posledných desať rokov žil so Zošou, svojou priateľkou a poľskou horskou vodkyňou striedavo v Poľsku a na Slovensku. Viete, život nie je jednoduchý a keďže obaja so Zošou žili v horách a pre hory, tak sa aj dali dokopy. To však nezmenilo nič na jeho vzťahu k nám. K jeho deťom a ženám jeho života. Aj preto sme boli na jeho pohrebe kompletní.

Spomínaš Pink Floyd. Od teba viem pomerne zaujímavú vec, ktorá s tvojim otcom a hudbou súvisí...
- Pink Floyd a dobrá muzika celkovo súvisí s jeho láskou k hudbe. Málokto vie, že oco bol aj jeden z prvých DJ-ov na Slovensku. Istotne bol prvým dídžejom v Prešove. Rozprával mi o tom, ako si šiel robiť dídžejske skúšky na okres a nakoniec až do Bratislavy. Robil si zostavu skladieb, ktorým dominovali The Beatles... Nosieval twistové nohavice... Na škode vraj mal aj dvojku z chovania... Až sa mi to nechce veriť – DJ Šperka...  Dnes by z neho bol DJ Ujec...  ... a mohol chodiť hrávať po hoteloch v Tatrách...  púšťal by hustú a mocnú muziku  dával by samé lepšie sety evergreenov počas zoznamovacích večierkov pre seniorov a pacientov v kúpeľoch...  ... ach Bože.... aká škoda...

Hoci pochádzal z Prešova, na pohrebe mu hrala goralská muzika. Tiež som si všimol, že často nosieval goralský klobúk či vestu. Prečo?
- Okrem Tatier miloval aj Pieniny. Nakoniec, stál aj pri zrode súťaže Pieninský duatlón, žil čiastočne na Slovensku, čiastočne so Zošou v Poľsku. Tu si zamiloval aj hudbu a aj kroj. A tiež Goralov. Možno mu imponovali svojou láskou ku krajine z ktorej vzišli, možno mu imponovala ich hrdosť a sloboda. Vždy chcel, aby raz, keď umrie, mu na pohrebe hrali Gorali jeho najobľúbenejšiu pieseň ,,V murovanej pivnici, pijú vínko zbojníci...“

Hovorí sa, že ,,dovtedy sa chodieva s krčahom po vodu, kým sa nerozbije“. Dá sa to povedať aj o nezmyselnej smrti tvojho otca?
- Ja sama neviem. Vieš, oco mal v živote strašné šťastie. Niekedy až priveľké. To sa o ňom aj tradovalo. Keď sme tak sedeli a počítali to, prišli sme na to, že tých situácií, kedy mu išlo o život, bolo neúrekom. Na Špicbergoch ho naháňal a napadol ľadový medveď. Dokonca – oco mi to chcel zatajiť a povedala mi to až Zoša – aj v Iráne – počas expedície na Damavand – najvyššiu sopku Ázie - bol hospitalizovaný a vraj to s ním bolo dosť vážne. Oco mi to nepovedal, lebo ma nechcel trápiť. Namiesto toho mi z Iránu priniesol tričko a ešte jedno prekvapenie, čo mi už osobne nestihol dať. Len to nechal mojej mame a až keď sa udialo to, čo sa udialo, až po jeho smrti, som si to našla doma. Bola som  u babky, a tak som sa s ním už pred cestou na Nanga Parbat nestihla rozlúčiť. Tak mi u mamy nechal tričko z Iránu a to prekvapenie. Šperkovnicu. Pre mňa. Od môjho oca. Dokonca, myslím, že sa mu na Nanga Parbat už veľmi ani nechcelo ísť. Aj jeho kamaráti to tak cítili.  Nie že by nebol kondične pripravený. To nie. Možno mal len predtuchu. Neviem. Na druhej strane bolo volanie hôr a Himalájí asi silnejšie. Zaujímavé bolo aj to, že každému zo svojich známych poslal po prílete do Pakistanu pohľadnicu s obrázkom Nanga Parbat v čiernom ráme. Možno je to náhoda, možno tú prekliatu horu v inej farbe rámu na pohľadnici nepredávajú. Možno, keby nebol zišiel do základného tábora, mohol ešte žiť. Neviem. Viete, možno si už oco vybral všetko šťastie. Skoro pri každej expedícii, na ktorej bol, niekto zahynul. Ale spôsob, to, ako odišiel z tohto sveta... viete, keby ešte lavína... ale nie takto. Toto si nik z nich, ktorí tam boli... to si nik z nich nezaslúžil...Jediné, čo ma upokojuje je aspoň to, že nám prišiel domov a že bude vo svojej milovanej krajine.... Tu, kde bude mať nablízku nás – rodinu.... svoje milované Tatry.... svoj Gerlach.

Foto: archív Jany Šperkovej, Milan Kapusta, Peter Lazár, Martin Hanzel

Tagy:

Rozhovor

Komentáre: